co dalej…

Zdravim Vas,

s priatelom sme uz rok, mame obidvaja 35 rokov, idealny vek na „usadenie“…problem je v tom, ze priatel nema potrebu prilis rozpravat a byt aktivny, v jeho svete „sa vsetko deje samo“, v mojom zasa vsetko chcem mat v rukach…mne najma jeho slova neskutocne chybaju. Ja som celkovo dost analyticky typ a rada vidim „pod povrch“, on je viac fakticky, co moze byt skvele na doplnanie, ale dost casto citim prazdnotu, ked nieco pri nom zo srdca vydam a on odpovie tak fakticky, akoby bez emocii…myslite, ze je mozne sa to naucit, alebo iba to prijat? Nie je prijatie potlacenie mojich potrieb a prijimanie iba „omriviniek“? Obavam sa, ze mi to bude vzdy tak nejak vyskakovat.